Smolenický zámok patrí medzi najromantickejšie zámky na Slovensku. Nájdete ho neďaleko Trnavy a je dominantou Smoleníc a okolia. Síce sa nemôže pochváliť až tak bohatou históriu, ako iné zámky či hrady, no doháňa to malebnosťou a pocitom, ktorý vás prenesie na chvíľu do rozprávky.
Nádhera stvorená na ruinách
Samotný zámok vznikol na pozostatkoch starého hradu, ktorý pochádzal už z 15. storočia. Vlastnili ho Országhovci, Krištof Ungnad i Erdőyovci. Na začiatku 18. storočia bol hrad dejiskom bojov medzi kurucmi a cisárskym vojskom, až padol do rúk grófa Bercsényiho, ktorý ho držal s povstalcami 2 roky. Hrad chátral, až sa v roku 1777 dostal do rok Pálffyovcov, ktorí ho ale tiež ponechali v rukách osudu a hrad spustol a vyhorel.
Koncom 19. storočia ho Móric Pállfy a neskôr jeho syn Jozef prestavali na romantický zámok. Autorstvo architektonického návrhu sa pripisuje trom architektom Jozefovi Hubertovi, Ignácovi Alpárovi a Ištvánovi Mőllerovi. I. svetová vojna práce na zámku prerušila a pokračovalo sa až po II. svetovej vojne.
Svetový reprezentant vedcov
V roku 1945 sa stal majiteľom zámku štát a do súčasnej podoby bol zrekonštruovaný v rokoch 1949 až 1957. Smolenický zámok je v súčasnosti majetkom Slovenskej akadémie vied, aby sa stal reprezentačným miestom pre stretnutia vedcov z celého sveta. Smolenický zámok je verejnosti sčasti sprístupnený a taktiež je možné využiť rôzne služby ako prenájom priestorov či ubytovanie.
Povesť o zlom správcovi zámku
Ku Smolenickému zámku sa viaže povesť o zlom správcovi s menom Tobiáš Čeky Gróf Erdődy sa rozhodol, že z dôvodu nedostatku času a peňazí na údržbu Smolenického zámku ho dá do správy najvernejšiu poddanému – Tobiášovi Čekovi, ktorý bol zo začiatku dobrý a vľúdny človek. Veľmi rýchlo zabudol, že aj on bol niekedy poddaným a začal sa k ostatným ľuďom správať veľmi zle. Dával im toľko práce, že ju nemohli stihnúť. Namiesto odmeny ich vyplácal korbáčom, hrubo im nadával a zatváral ich do temnice.
Hovorí sa, že na zámku, v tej najvyššej veži, sa usídlil dobrý duch, ktorí všetko videl a biednych ľudí mu bolo ľúto. Často im pomáhal, hlavne pri ťažkých prácach. Tobiáš bol však neúprosný a keď videl, že je práca hotová, zlostil sa a vymýšľal nové úlohy. Raz si dal zavolať najšikovnejšieho mládenca, ktorého poslal pešo zo Smoleníc do Bratislavy.
