Kláštor Bzovík je jedným z najstarších kláštorov na Slovensku. Jeho ruiny nájdete na nízkej vyvýšenine v obci Bzovík pri Krupine.
Vznik kláštora sa datuje až do 12. storočia
Zakladacia listina tzv. bzovícka listina sa datuje do roku 1135, ale v origináli nie je zachovaná. Za zakladateľa kláštora sa považuje Lampert z veľmožského rodu Hont-Poznanovcov spolu s manželkou Žofiou a synom Mikulášom. Vybudovali ho v nádeji na nebeskú odmenu a spásu svojich duší za vlády kráľa Štefana a preto sa aj nazýva Konvent sv. Štefana. Prví mnísi sa v Bzovíku usadili okolo rokov 1127 – 1131, z ktorých môžeme predpokladať založenie kláštora.
Bzovícki premonštráti
V zakladacej listine nie je uvedené pre príslušníkov akej mníšskej rehole bol kláštor postavený, ale spomínajú sa benediktíni a cisterciti. Vzhľadom k rozšíreniu cistercitov v Uhorsku je pravdepodobnejší rád benediktínov. Po polstoročí nahradili benediktínov premonštráti, ktorí uprednostňovali sídla v blízkosti komunikácií a križovatiek ciest. Premonštráti nosili habit bielej farby a dodržiavali pravidlá obsiahnuté v regule sv. Augustína, zameriavali sa na intelektuálnu činnosť a duchovnú starostlivosť o veriacich. Bzovícki premonštráti patrili k popredným majiteľom pôdy v Hontianskej župe, na ktorej sa venovali poľnohospodárstvu, vinohradníctvu, včelárstvu, mlynárstvu a chovu dobytka.
V 14. storočí sa zmenilo patronátne právo nad kláštorom, ktoré Hont-Poznanovci stratili a od čias Anjuovcov sa spomína ako kráľovská ustanovizeň. Niekoľkokrát navštívil kláštor aj kráľ Ľudovít I. Veľký, ktorý sa vyjadril, že bzovícky konvent je mu podriadený.
Stredoveké spory s Krupinou
Kláštor Bzovík bol v stredoveku v neustálom rozpore s mestom Krupina, ktoré brzdilo vývoj Bzovíka na významnejšie sídlo. Predmetom sporov bol najmä kláštorný majetok Briač, ktorý susedil s pozemkami Krupiny a ležal na začiatku horskej cesty vedúcej z Krupiny do Sásy. V roku 1471 dokonca zničili a vypálili Krupinčania časť kláštora.
Najprv kláštor Bzovík zničil a potom vybudoval pevnosť
Po bitke pri Moháči ostala krajina bez panovníka a v roku 1530 zaútočil na Bzovícky kláštor Žigmund Balaša, ktorý zrútil príbytky rehoľníkov a ich vyvraždil. Prežilo len 5 bratov, ktorí ušli do kláštora v Hronskom Beňadiku, čím zanikol rehoľný život v kláštore Bzovíku. Po roku 1540 premenil Žigmund Balaša zaniknutý kláštor na pevnosť. Tá pozostávala zo štyroch bášt a bola obklopená priekopou. Vo svojom testamente poručil celú pevnosť manželke Barbore.
Na čelo pevnosti sa postavil Barborin brat Juraj Fánchy, ktorý bol známy vydržiavaním vojenskej posádky. Jeho syn Juraj Fánchy ml. sa v roku 1605 počas povstania Štefana Bočkaia pridal na stranu povstalcov, ktorí obsadili pevnosť Bzovík a mesto Krupina. To sa zrejme nepáčilo panovníkovi, ktorý im pevnosť odobral. Napriek tomu Fánchyovcom pevnosť ostala v zálohovej držbe a bola aj miestom odpočinku pre mnohých členov rodu.
Jezuiti a Bzovík
Po smrti Pavla Fánchyho získal polovicu pevnosti ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. Druhú polovicu odkázala Mária Sidónia Balašová jezuitom, kolégiu Spoločenstva Ježišovej v Trnave. V tom istom roku ho počas povstania Imricha Tökölyho vypálili. Následne prešla pevnosť Bzovík rozsiahlou stavebnou úpravou, čo dokumentuje zachovaný nápis z roku 1680. Po smrti posledného mužského potomka z rodu Fánchyovcov daroval Juraj Selepčéni bzovícke panstvo kolégiu Spoločnosti Ježišovej. V roku 1773 zanikla jezuitská rehola a pevnosť sa dostala do vlastníctva viacerých súkromných osôb.
Zánik pevnosti Bzovík
Po I. svetovej vojne prestal byť objekt pevnosti obývaný a postupne dochádzalo k jeho deštrukcii, ktorej prispela II. svetová vojna. Materiál z pevnosti sa použil na opravu miestneho kostola či obecnej cesty. Počas 60-tych rokov 20. storočia prebehli záchranné a konzervačné práce.
