V rozprávkach je Sitno bránou do pekla a legenda nie je ďaleko od pravdy. Pred desiatimi miliónmi rokov bol stratovulkán Sitno vysoký takmer štyri kilometre a chrlil sopečné vyvreniny.
Sitno (1009 metrov) je najvyššie položeným opevneným bodom ľudu lužickej kultúry počas neskorej doby bronzovej na Slovensku a azda aj v rámci strednej Európy. Opevnené hradisko malo rozlohu 16 hektárov.
V 11. storočí pevnosť na skalnatom brale slúžila ako útočisko v časoch nepokojov. V polovici 13. storočia, po ničivom vpáde Tatárov, zastarané opevnenie nahradila kamenná hradba. V písomných prameňoch sa hrad objavuje až v 16. storočí a to ako arx Szitnya alebo Etzelspurg. V roku 1548 bol hrad pri trestnej výprave proti lúpeživým rytierom dobytý cisárskym vojskom a mal byť zbúraný. Namiesto toho ho však zapojili do dômyselného systému na prenos správ o pohybe nepriateľa. Zároveň posilnili hradnú posádku.
Kolíska európskej turistiky
V roku 1602 mal hrad palác, pekáreň, pracháreň a sýpku. V čase Rákócziho povstania ho dobyli povstalci, ktorí ho pri svojom odchode v roku 1708 vážne poškodili. Obnovený už nebol. Stavebný materiál z hradu použili pri budovaní kaštieľa vo Svätom Antone i pri stavbe rozhľadne na Sitno. Ešte v polovici 18. storočia bol nad bránou patrný kamenný reliéf vlka a v niektorých miestnostiach existovali klenby. Dodnes zostala len skromná zrúcanina s nízkym, čiastočne zakonzervovaným murivom.
Sitno je možné považovať za kolísku európskej turistiky, keďže prvé značené trasy tu boli vytýčené už v roku 1874. V súčasnosti sa na vrchole Sitna nachádza vyhliadková veža s malou expozíciou o sitnianskej prírode.
