Vlkolínec je dedinka ako z rozprávky. Krčí sa na kopci pod vrchom Sidorovo a jedna z povestí hovorí, že svoj názov si vyslúžila vďaka výskytu vlkov v oblasti. Zasadená do idylického prostredia prežila dve storočia a patrí k najzachovanejšiemu a najucelenejšiemu komplexu ľudových stavieb v strednej Európe. Kedysi určite netušila, že raz nad ňou bude držať ochrannú ruku patrón UNESCO.
Cesta do minulosti
Zmienka o Vlkolínci padla vraj prvýkrát v roku 1376, keď kráľ Ľudovít I. udelil ružomberskému richtárovi právo súdiť previnilcov v uliciach mesta. V spise sa ako jedna z častí Ružomberka spomína aj ulica Vlkolínec. Odvtedy je osada mestskou časťou Ružomberka. Život v sedliacko-želiarskej obci sa začal rozmáhať hlavne na prelome 17. a 18. storočia. Rekordný počet obyvateľov registrovala dedinka v roku 1869. V obci žilo 345 ľudí a tento počet si udržala až do druhej svetovej vojny, kedy tu dokopy stálo 82 domov. Početné rodinky, ktoré sa tlačili v malých drevených chalúpkach, však zasiahlo Slovenské národné povstanie. V októbri 1944 vyhorelo v obci trinásť domov, o mesiac na to takmer všetkých obyvateľov evakuovali do Liptovskej Lužnej na niekoľko týždňov. Tí, čo zostali, padli za povstanie. Patrí im aspoň pamätná tabuľa, na nej si môžete prečítať mená obetí. Po vojne počet tých, ktorí mali v týchto končinách zapísaný trvalý pobyt, rapídne klesol. Náročné horské podmienky vyhnali mnohých do prístupnejších oblastí. Miesto „izolácii na kopci“ zvolili ľudia radšej pohodlnejší život v doline. Dnes tu nájdete už len devätnásť stálych obyvateľov.
Pôvodná architektúra bez zásadných zmien
Vo Vlkolínci sa zachovala typická zástavba želiarskej osady, kde žili najmä pastieri, roľníci a drevorubači. Drevené zrubové domy sú postavené z otesaných kmeňov ihličnatých stromov, uložených na kamennej podmurovke.
Strechy sú pokryté dreveným šindľom, ktorý bol v minulosti najdostupnejším materiálom. Domy sú orientované pozdĺž potoka a prispôsobené svahovitému terénu.
Typický dom pozostával z troch častí:
– pitvor (vstupná časť slúžiaca aj ako kuchyňa)
– komora (na uskladnenie potravín a náradia)
– izba (hlavný obytný priestor)
Farebné drevenice ako lokálny unikát
Zaujímavosťou Vlkolínca je farebný náter dreveníc. Domy sú ošetrené vápenným náterom v rôznych odtieňoch, čo nie je pre všetky slovenské drevenice typické.
Práve táto kombinácia konštrukcie a farebnosti vytvára charakteristický vzhľad celej osady. Vlkolínec nie je len súbor domov. Okolie tvorí dôležitú súčasť celku – nachádzajú sa tu ovocné záhrady, terasové políčka, lúky so senníkmi a lesy. Táto krajina ukazuje, ako fungovalo tradičné hospodárenie v horských podmienkach.
Už v povojnovom období si ľudia uvedomili hodnotu tejto lokality a Vlkolínec bol vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V roku 1993 bol zapísaný do zoznamu UNESCO, čím získal medzinárodné uznanie. Dôvodom zápisu je najmä zachovaná urbanistická štruktúra a autentická architektúra bez výrazných moderných zásahov.
Vlkolínec – živá obec
Na rozdiel od mnohých skanzenov je Vlkolínec stále obývaný. Žije tu niekoľko stálych obyvateľov rôznych generácií, čo z neho robí živú dedinu, nie len múzeum.
Niektoré domy sú sprístupnené ako expozície, ktoré približujú spôsob života v minulosti.
Nájdete tu dokopy 73 objektov zapísaných do Zoznamu pamiatkového fondu. Všetky kultúrne pamiatky sú zákonom chránené. Prevažne ide o drevenice s hospodárskymi dvormi, ktorých je 45.
Medzi vzácne dominanty Vlkolínca patrí dvojpodlažná zrubová zvonica z vonkajšej strany obitá šindľom. Postavili ju v z roku 1770, aby zvonila ráno, na obed a večer. Netradične ju obsluhovala žena. Tá v jednom takte ohlasovala modlitbu Anjel pána, v inom zase požiar a v ďalšom umieračika. Zrubová rumpálová studňa z roku 1860 s hĺbkou trinásť metrov bola kedysi jediným zdrojom pitnej vody a je taktiež raritou obce.
Vlkolínec má v každom ročnom období svoje čaro. Je vždy iný, vždy inak rozprávkový a jedinečný svojho druhu.
titulná foto: phb.cz / Depositphotos.com
