Vlkolínec – živý suvenír

Vlkolínec – živý suvenír

Vlkolínec je dedinka ako z rozprávky. Krčí sa na kopci pod vrchom Sidorovo a jedna z povestí hovorí, že svoj názov si vyslúžila vďaka výskytu vlkov v oblasti. Zasadená do idylického prostredia prežila dve storočia a patrí k najzachovanejšiemu a najucelenejšiemu komplexu ľudových stavieb v strednej Európe. Kedysi určite netušila, že raz nad ňou bude držať ochrannú ruku patrón UNESCO. 

Do rozprávky vstúpite hneď po tom, ako sa ocitnete pod svahom, kde čarovné drevenice kedysi vyrástli. Skôr ako domáci, vás totižto privítajú zväčšené podoby Janka Hraška, Jánošíka, pastiera s fujarou, mládenca skáčuceho ponad vatru, dievča mútiace maslo či matku utišujúcu svoje dieťa. Mohutné postavy vytesané do dreva ako výtvor miestnych umelcov zastupujú úlohu uvítacieho ceremoniálu. Keby tieto sochy vedeli hovoriť, povedali by vám, že sem rok čo rok prichádza viac turistov. Nemo sa však zostanú pozerať a bez slov vám naznačia, aby ste pokračovali ďalej a stratili sa na chodníku medzi domami. A tam už môžete začať počítať drevenice a stálych obyvateľov, vďaka ktorým je obec Vlkolínec dodnes živá.

Cesta do minulosti

Zmienka o Vlkolínci padla vraj prvýkrát v roku 1376, keď kráľ Ľudovít I. udelil ružomberskému richtárovi právo súdiť previnilcov v uliciach mesta. V spise sa ako jedna z častí Ružomberka spomína aj ulica Vlkolínec. Odvtedy je osada mestskou časťou Ružomberka. Život v sedliacko-želiarskej obci sa začal rozmáhať hlavne na prelome 17. a 18. storočia. Rekordný počet obyvateľov registrovala dedinka v roku 1869. V obci žilo 345 ľudí a tento počet si udržala až do druhej svetovej vojny, kedy tu dokopy stálo 82 domov. Početné rodinky, ktoré sa tlačili v malých drevených chalúpkach, však zasiahlo Slovenské národné povstanie. V októbri 1944 vyhorelo v obci trinásť domov, o mesiac na to takmer všetkých obyvateľov evakuovali do Liptovskej Lužnej na niekoľko týždňov. Tí, čo zostali, padli za povstanie. Patrí im aspoň pamätná tabuľa, na nej si môžete prečítať mená obetí. Po vojne počet tých, ktorí mali v týchto končinách zapísaný trvalý pobyt, rapídne klesol. Náročné horské podmienky vyhnali mnohých do prístupnejších oblastí. Miesto „izolácii na kopci“ zvolili ľudia radšej pohodlnejší život v doline. Dnes tu nájdete už len devätnásť stálych obyvateľov. 

Izba vo Vlkolínci
Pôvodná izba vo Vlkolínci

Nejde o skanzen

Keď sa dostanete do Vlkolínca a budete sa snažiť fotoobjektívom zachytiť roztomilé chalúpky a život domácich, môže sa vám stať, že niekto z domorodcov na vás liptovským prízvukom zakričí: „Žiadne fotoaparáty ani kamery! My nie sme výstavné kusy!“ 

Dôvodom neprívetivého tónu je ich večný boj s turistami. Tí si totižto často mýlia prírodnú rezerváciu so skanzenom a vchádzajú domácim do dvorov aj do domov. Lokalita sa stala terčom cieleného turizmu, na čo neboli obyvatelia pripravení. „To si neviete predstaviť, čo to tu je, keď príde autobus s turistami. Kedysi sme mali radosť z náhodných okoloidúcich, dnes sa pred nimi radšej skrývame,“ hovoria domáci. Je pochopiteľné, že návštevníkov interiér dreveničiek v pastelových farbách s dreveným soklom a strechami krytými šindľom hriešne priťahuje. Niet im čo zazlievať, veď napokon sú také zvodné, že aj mňa to lákalo dovnútra. Rešpektujem však súkromie druhých a nechávam to tak.

Ako pred sto rokmi

Nakoniec sa mi predsa len podarilo prejsť cez bránu, navyše bez boja a so súhlasom majiteľky. Vošla som cez prah drevenej chalúpky. Všetko, čo som v nej našla, bola jedna izba s predsieňou. V miestnosti skromne zariadenej v štýle, aký pamätajú naši prastarí rodičia, cítiť časy dávno minulé. Kuchyňa, spálňa a obývačka v jednom. Kúri sa a varí na chlebovej piecke. „V dedine máme k dispozícii kanalizáciu, elektrinu i verejný vodovod. Ale ja beriem celý život vodu z potoka, ktorý tečie stredom obce,“ skromne hovorí staršia pani. Väčšina domácich má však doma pohodlie. 

Humno, maštaľ, záhrada či polia nerozlučne patria k domčekom. Kedysi sa tu ľudia zaoberali obrábaním polí, pasením oviec, dobytka, salašníctvom a drevorubačstvom. Dnes v záhradách vidno ešte kozy a pestuje sa to, čo sa vypestovať podarí. Studená horská klíma praje hlavne obilninám, strukovinám, zemiakom či ovocným stromom. Pani z Vlkolínca ma previedla svojím pozemkom a potom sa už jej útla nie veľmi vysoká postava stratila v drevenici. Jej predkovia neboli veľkého vzrastu. Ženy mali v priemere asi stopäťdesiat centimetrov a muži približne o dvadsať viac. O tom, že v dedinke žili malí ľudia, svedčia práve nízko podsadené stropy v domčekoch. 

Roľnícky dom

Ak nebudete mať toľko šťastia ako ja a žiadny z domácich vás nepozve dovnútra, tradičný život Vlkolínčanov vám priblíži Roľnícky dom. Ide o múzeum s expozíciou pôvodného bývania, používania predmetov v domácnosti či v poľnohospodárstve, ktorý vytvorili v jednom z tamojších chránených obytných objektov. Nájdete tu aj Galériu ľudového umenia prvýkrát otvorenú pred rokom v priestoroch bývalej školy, ktorá fungovala od 17. storočia až do roku 1964. 

Drevená osada 

O Vlkolínci sa hovorí ako o čisto drevenej obci. Ten, kto tam bol ale vie, že barokový kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875, kde sa dodnes každú nedeľu a sviatok konajú bohoslužby, nie je jedinou murovanou budovou, ktorá sa tam nachádza. Pôvodnú atmosféru dedinky ruší veľký dom priamo v dedine. Ten sa absolútne vymyká ideológii „ak stavať, tak potom v takej podobe ako kedysi“. Domáci ho nazývajú „omyl režimu“. Každopádne, Vlkolínec patrí k „živým suvenírom“ ľudovej architektúry. Slovenská vláda ho v roku 1977 vyhlásila za pamiatkovú rezerváciu. Keďže ide o originálny a neporušený sídelný celok v strednej Európe, všimlo si ju aj UNESCO a od 11. decembra 1993 sa pýši zápisom do Zoznamu svetového dedičstva tohto patróna.

Nájdete tu dokopy 73 objektov zapísaných do Zoznamu pamiatkového fondu. Všetky kultúrne pamiatky sú zákonom chránené. Prevažne ide o drevenice s hospodárskymi dvormi, ktorých je 45. Len necelá tretina z nich je trvalo obývaná, ostatné slúžia chalupárom ako víkendové domčeky, pričom mnohí sa vracajú a relaxujú práve v rodných domoch svojich predkov. Medzi vzácne dominanty Vlkolínca patrí dvojpodlažná zrubová zvonica z vonkajšej strany obitá šindľom. Postavili ju v z roku 1770, aby zvonila ráno, na obed a večer. Netradične ju obsluhovala žena. Tá v jednom takte ohlasovala modlitbu Anjel pána, v inom zase požiar a v ďalšom umieračika. Zrubová rumpálová studňa z roku 1860 s hĺbkou trinásť metrov bola kedysi jediným zdrojom pitnej vody a je taktiež raritou obce. 

Vlkolínec má v každom ročnom období svoje čaro a sprevádzajú ho rôzne kultúrne podujatia. Je vždy iný, vždy ináč rozprávkový. Je proste jedinečný svojho druhu a k tomu všetkému náš! 

Ulice Vlkolínca
V dedinke Vlkolínec
slowensko.sk