Mestečko Podolínec malo prívlastok Atény nad Popradom
Podolínec patril v 15. storočí medzi prvých desať slovenských miest s privilégiami slobodného kráľovského mesta.
V 11. storočí, v čase vzniku Uhorského kráľovstva, kedy hranica s Poľskom ešte presne vymedzená nebola, bol mikroregión Podolínca lesom, v ktorom sídlili strážcovia pohraničia. K trvalému osídleniu došlo v prvej polovici 13. storočia. Zhluku niekoľkých drevených usadlostí dominoval murovaný kostol Panny Márie, písomne doložený k roku 1235. Územné spory o tento strategicky významný priestor dokladuje listina, ktorú vydal pápež Gregor IX. v Perugii. Krakovský biskup Wislaw sa totiž sťažoval, že ostrihomský biskup mu z kostola Panny Márie berie desiatky.
Dve listiny Kunikundy
Hraničný priestor Podolínca získala v poslednej tretine 13. storočia poľská kňažná Kunikunda, ktorá tam pozvala nemeckých kolonistov pod vedením richtára Henricha. Nemci sa však nestihli ani vybaliť a už čelili vpádom Tatárov. Kunikunda musela v roku 1289 vydať listinu pre podolínskeho richtára Henricha opäť, keďže pôvodná za tatárskeho vpádu zhorela. Český kráľ a krakovské knieža Václav udelil v roku 1292 mestečku rozsiahle výsady, ktoré dovtedy nemalo žiadne mesto na Spiši. Okrem potvrdených a zväčšených práv pre dedičných richtárov, bola mešťanom určená pevná platba dane ako aj právo poľovačky a rybolovu. Mimoriadny význam pre ďalší rozvoj malo však udelené právo skladu a právo opevniť sa hradbami.
Tri storočia v Poľsku
Dedičné richtárstvo bolo v roku 1391 vykúpené mestom. Odvtedy richtárov mešťania volili. Napriek rozsiahlym výsadám, rozvoj mesta v priebehu 14. storočia nenastal a Podolínec svojim významom nemohol konkurovať Levoči alebo Kežmarku. Nemožno sa preto čudovať, že Žigmund Luxemburský v roku 1408 daroval Podolínec Imrichovi z Perína. Ten tu okamžite začal stavať Podolínecký hrad, už v roku 1412 však bolo mesto opätovne v kráľovských rukách. Tentoraz ho Žigmund spoločne s ďalšími šestnástimi spišskými mestami dal za 37 000 kôp českých grošov do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi Jagellonskému. Peniaze potreboval na vojnu s Benátkami, ktorú o šesť rokov prehral. Mesto však patrilo Poľsku viac ako 350 rokov.
Nešťastné 17. storočie
V roku 1415 tu vznikol najstarší cech čižmárov na Slovensku, neskôr pribudli ďalšie remeselné cechy – hrnčiarov, kováčov, kožušníkov, tkáčov, nožiarov a mečiarov. V 17. storočí postihli mesto veľké pohromy. V roku 1646 vypukla veľká morová epidémia, v roku 1662 postihla nízko položené mesto povodeň. V roku 1664 vypukla ďalšia morová nákaza. O päť rokov neskôr zhorel kláštor a v roku 1684 zhorelo takmer celé mesto.
Školu i lekáreň založili mnísi
Ako nástroj na zastavenie reformácie starosta Stanislav Lubomirský v roku 1642 pozval do Podolínca rehoľu piaristov. Tí si čoskoro začali budovať vlastný kláštor s kostolom. Už v roku 1643 založili školu, ktorá sa s vlastným spevokolom a divadlom stala jednou z najvýznamnejších školských inštitúcií na Spiši. Piaristi spravovali aj lekáreň, ktorá prešla do súkromných rúk až začiatkom 19. storočia. Kolégium vzdelávalo študentov až do roku 1919. Aj keď sa Podolínec svojim významom nemohol porovnávaťs kráľovskými mestami, intenzívny rozvoj remesiel a obchodu sa predsa len odrazil v architektonickom výraze mesta. V roku 1758 mal Podolínec už 231 majiteľov domov, o polstoročie neskôr mal 2140 obyvateľov.
Nemci, Slováci, Maďari aj Židia
Zálohované mestá vrátane Podolínca Poľsko oficiálne prinavrátilo Uhorsku v roku 1772. Rozvoj mesta v 18. storočí sa odrazil aj na rozvoji jeho sakrálnych objektov. Konečne dostavali kláštor a prístavbou kaplniek sv. Kunikundy a sv. Anny získal farský kostol Panny Márie svoju dnešnú trojloďovú dispozíciu. Klasicisticky zjednotený bol na prelome 18. a 19. storočia. Počet obyvateľov v priebehu 19. storočia stagnoval, ba dokonca prechodne aj klesol. Nedostatok pracovných príležitostí totiž ľudí nútil k vysťahovalectvu. V národnostnej skladbe obyvateľstva aj v závere 19. storočia dominovali tunajší Nemci (922) nad Slovákmi (484). Zmena v národnostnej skladbe nastala až za prvej Československej republiky (672 Nemcov ku 1528 Slovákom). Žilo tu však aj niekoľko maďarských a židovských rodín.
Jadro mesta ostalo zachované
Aj v začiatku 21. storočia Podolínec zostal drobným mestečkom, kde počet obyvateľov len mierne prekročil 3000 obyvateľov. Na rozdiel od iných historických miest však v období komunizmu neznamenalo vážne poškodenie historického jadra mesta, ktoré je od roku 1991 mestskou pamiatkovou rezerváciou. Mestský hrad sa nezachoval, v hradnom paláci však v súčasnosti sídli mestský úrad a v priestoroch hospodárskeho dvoru hasičská zbrojnica. Prehliadnuť si môžete kláštor piaristov s kostolom sv. Stanislava, Kostol nanebovzatia Panny Márie, renesančnú zvonicu, alebo 56 meštianskych domov na Mariánskom námestí, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Vzácne zachovaný je aj úsek opevnenia v susedstve kláštora. Hradba sa zachovala v plnej výške s cimburím, súčasťou zachovanej línie sú aj tri polkruhové bašty. Na mestskom cintoríne stojí za pozornosť kaplnka sv. Anny. Je to najstaršia stavba nielen v meste ale aj na severnom Spiši.
